Portrét Jozefa Kapalu z pozostalosti Karola Sidora

QR – Portrét Jozefa Kapalu z pozostalosti Karola Sidora
Portrét Jozefa Kapalu z Múzea

Jozef Kapala (14.5.1901 Wilmington, Delaware, USA – 10.4.1985 Spring Valey, Illinois, USA). Slovenský diplomat, exilový pracovník, publicista, prekladateľ

Ľudovú školu navštevoval v Zuberci na Orave. Na gymnáziu začal študovať v Trstenej, v r. 1917 odišiel do Malého seminára v Nitre, v štúdiu pokračoval v malom seminári v Ružomberku, od r. 1920 v malom seminári v Banskej Bystrici. V r. 1921 ho biskup Ján Vojtaššák poslal na štúdium teológie do Ríma. Bol prvým Slovákom prijatým do Pontificio Collego Boemo – známeho Nepomucena v Ríme, študoval na Univerzite de Propaganda Fide. V r. 1927 získal doktorát teológie a 12. marca 1927 ho vysvätili za kňaza.
Po návrate na Slovensko bol kaplánom v Spišských Vlachoch, od r.1929 prefekt, špirituál a ekonóm malého seminára v Levoči. V r. 1931 ho biskup Vojtaššák povolal do Spišskej Kapituly za svojho osobného tajomníka a zastával aj funkciu notára cirkevného súdu. Po vyhlásení samostatného štátu v r. 1939 na žiadosť biskupa J. Vojtaššáka odišiel v júni 1939 za cirkevného radcu slovenského vyslanectva pri Svätej stolici. Zaslúžil sa o vybudovanie vyslanectva i o jeho pevnú a uznávanú pozíciu. Účinne pritom využil svoje kontakty z čias štúdií. Jeho hlavnou povinnosťou bola príprava súkromných i verejných audiencií Slovákov u vtedajšieho pápeža Pia XII. Z podnetu farára J. Šimičáka zo Starých Hôr našiel talianskeho umelca, ktorý zhotovil sochu Panny Márie z kararského mramoru pre toto pútnické miesto (veľkú časť nákladov na jej zhotovenie sám uhradil).

Karol Sidor, Giuseppe Burzio a Jozef Kapala

Keď r. 1945 prestalo pracovať slovenské vyslanectvo pri Svätej stolici, najviac prostriedkov a energie venoval pomoci slovenským emigrantom, ktorí sa uchýlili do Ríma. Vďaka jeho kontaktom s talianskym slavistom Luigim Salvinim sa slovenčina začala vyučovať na univerzite v Ríme a na Orientálnom inštitúte v Neapole. V r. 1943 sa stal pápežským prelátom.

V r. 1946 emigroval do USA. Prijali ho do biskupstva Peoria v štáte Illinois, stal sa poradcom tamojšieho biskupa. Od r. 1947 pôsobil ako špirituál a profesor na dievčenskej St. Mary’s Academy v Nauwoo, ktorú viedli sestry benediktínky. V r. 1953 ho preložili do mesta Ottawa, potom do Rock Islandu, r. 1956 do Spring Valley, Illinois, kde pôsobil ako farár vo Farnosti sv.Petra a Pavla až do smrti.

Fotografia Kniha Spod Roháčov po Vatikán

Patril nesporne k najvzdelanejším slovenským kňazom svojej doby. Počas štúdií vplývali na jeho duchovnú formáciu najvýznamnejší vatikánski teológovia a diplomati. V Ríme bol svedkom beatifikácie karmelitánky Terézie z Lisieux; po celý život zostal jej ctiteľom a šíriteľom jej úcty, dopisoval si s Terezkinou sestrou – karmelitánkou Céline, finančne prispieval na stavbu Katedrály sv. Terézie v Lisieux. Politicky sa výrazne neexponoval, no mal pevné slovenské národné povedomie a sympatizoval s autonomistickým hnutím.
Ešte v medzivojnovom období prispieval do časopisu Svätá rodina, neskôr do Katolíckych novín (1942) a do úradného vatikánskeho denníka L’Osservatore Romano (1942-1943). Do taliančiny preložil Hlinkove Zápisky z Mirova pod názvom Meditazioni a Mirov (Rím 1942).

Zápisky z Mírova – preklad

V emigrácii v USA prispieval do Slovenskej obrany a Slovenských novín (časť jeho príspevkov sa týkala biskupa J. Vojtaššáka). Je autorom memoárovej trilógie: I. Spod Roháčov po Vatikán (1972), II. Spomienky (1981) a III.Obrázky zo života (1981). Všetky tri zväzky obsahujú spomienkové črty, najkomplexnejší je prvý zväzok (vznikol na základe Kapalových rozhovorov s M. Šprincom). Trilógia je zdrojom informácií o pomeroch na Slovensku v medzivojnovom období, o jeho štúdiách a diplomatickej práci v Ríme a pastoračnej práci v USA (tretí zväzok, vydaný pri príležitosti Kapalových 80. narodenín, zredigoval K. Strmeň).