Americká občianska vojna, alebo aj Vojna severu proti juhu bola konfliktom v Spojených štátoch amerických v rokoch 1861 – 1865. Napriek tomu, že masová emigrácia zo strednej Európy začala o cca 10 rokov neskôr, stopy Slovákov, či ľudí pôvodom z územia dnešného Slovenska nachádzame už aj v tomto konflikte. Väčšina účastníkov boli uhorskí emigranti, ktorí odišli z Uhorska po revolučných udalostiach v rokoch 1848 – 49. Keďže územným jadrom osídlenia našich emigrantov je dodnes priemyselný severovýchod USA, je prirodzené, že bojovali na strane Únie. Ich účasť v únijnej armáde je možné vysvetliť aj ideologickým presvedčením.
Najznámejším rodákom bojujúcim v Americkej občianskej vojne je Gejza Mihalóci (Geza Mihalotzy, Mihaloczy). Narodil sa 20. apríla 1825 vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea v Rumunsku). Ako trinásťročný nastúpil do vojenskej akadémie rakúskej armády vo Viedni, slúžil v 33. pešom pluku uhorskej armády ako rotmajster. V rokoch 1848 – 49 sa pridal k uhorskej revolúcii, zúčastnil sa priamo bitky o Pákozd. Po porážke revolúcie emigroval najprv do Londýna. Jeho prudká povaha ho v anglickej metropole dohnala až k súboju s priateľom Lajoša Košúta Ferencom Pulszkým, rodákom z Prešova. Zo súboja vyviazol Mihalóci s ťažkým zranením, no hneď po vyliečení odcestoval do Chicaga. Tu spočiatku slúžil ako sluha u doktora Františka Valentu.
Vo februári 1861, dva mesiace pred začiatkom Americkej občianskej vojny, poslal z Chicaga prezidentovi Abrahamovi Lincolnovi list: „Vážený pane!, Zorganizovali sme v našom meste rotu, zloženú z mužov maďarského, českého a slovenského pôvodu. Keďže sme prvou rotou sformovanou v Spojených štátoch zo zmienených národností, žiadame Vašu excelenciu zdvorilo o povolenie, aby sme sa mohli nazývať Lincolnovi strelci slovanského pôvodu.“ Na spodku listu sa nachádza Lincolnova vlastnoručná poznámka so slovami: „S radosťou vyhovujem vyššie zmienenej žiadosti“.
Original in the Hertz Collection
Jednotka bola spočiatku zle vyzbrojená, z Chicaga odišlo na front len 12 mužov, no postupne bojovala ako súčasť 24. illinoiského dobrovoľníckeho regimentu v niekoľkých konfliktoch v Missouri, Kentucky, Alabame, Tennessee a Georgii. 24. Illinoiský dobrovoľnícky regiment bojoval pod jeho vedením v troch ťažkých bitkách. V prvej bitke o Perryville v roku 1862 vybojoval sever aj za cenu ťažkých strát strategické víťazstvo. Druhá bitka – pri rieke Stones bola jednou z najkrvavejších v konflikte. Uskutočnila sa na Silvestra 1862, vyhral sever.
V poslednej veľkej bitke pri zátoke Chickamauga v septembri 1863 Mihalóciho vojsko v boji s Konfederáciou prehralo. Mihalóci v americkej armáde dosiahol hodnosť podplukovníka (lieutenant colonel). Začiatkom roku 1864 Mihalóciho v bitke u Buzzard Roost ťažko ranil granát, ktorý mu odtrhol kus dlane. Napriek tomu bojoval, no o pár dní ho postrelila osamelá guľka. Hoci k jednotke došiel sám, zraneniu 11. marca 1864 podľahol. Jedna z amerických pevností sa dodnes volá Fort Mihalotzy. Pochovaný je na cintoríne v meste Chattanooga v štáte Tennessee.
Z Turca, z okolia Martina pochádzal generál Únie Eugen Kozlay. Aj on predtým bojoval v uhorskej revolúcii. Po jej porážke sa usadil v nemeckej osade v New Yorku. V roku 1861 dostal ponuku vytvoriť z nemeckých osadníkov dobrovoľnícky pluk. Bojoval aj v najznámejšej bitke Občianskej vojny – v Gettysburgu. Po vojne žil v Brooklyne, kde pracoval ako inžinier. Zomrel v roku 1883.
Jeho potomkovia len prednedávnom zverejnili jeho takmer 500 stranový denník, písaný prevažne po maďarsky, obsahujúci však aj jednu slovenskú báseň. Kozlay spontánne opisuje čo v svojom živote zažil „Na starobu pre vlastné pobavenie“. Opisuje rodné Uhorsko, píše, akú mal radosť, keď sa ako 13-ročný guľoval s dievčatami, o plavbe do Ameriky, ktorá trvala neuveriteľných 72 dní, ale aj o pocitoch, ktoré zažíval, keď v New Orleanse videl naživo trh s černošskými otrokmi.
„Slovák, telom i dušou oddaný svojmu starému kmeňu.“ Tak označil ďalšieho bojovníka v Občianskej vojne s koreňmi na Slovensku Fridricha Werthera jeho priateľ, spolubojovník a český dobrovoľník Zajíček.
Do únijnej armády sa prihlásil dobrovoľne na Lincolnovu výzvu, dotiahol to na dôstojníka, zrejme bol vzdelaný a v New Yorku vlastnil reštauráciu, kde sa radi stretávali najmä českí emigranti. Po vojne vraj túto reštauráciu predal a zmizol bez stopy niekde na Divokom západe, kam ho zlákala zlatá horúčka.
V dejinách Občianskej vojny je zaujímavým zjavom Samuel František Figuli. Narodil sa v Klenovci 31. decembra 1823 v rodine súkenníka a obchodníka s obilím. Počas štúdií medicíny v Pešti ho zasiahla revolúcia 1848 – 49. Pravdepodobne sa zapojil do potyčky, počas ktorej bol zavraždený gróf Lamberg, cisárov vyslanec do Uhorska. Na Figuliho vydali rakúske úrady pre podozrenie z účasti na vražde zatykač: „Spomenutý sa narodil v Klenovci, v župe Gemerskej v Uhorsku, je asi 25 ročný, študujúci chirurgiu, potom honvéd, štíhleho vysokého vzrastu, svetlých vlasov, slabých fúzov.“
Figuli utiekol do Turecka, údajne bojoval v Krymskej vojne a uskutočnil púť do Palestíny. Potom sa zúčastnil bojov za zjednotenie Talianska, až skončil v Amerike. Bojoval v Občianskej vojne na strane Únie. Jeho účasť v Občianskej vojne potvrdzuje aj text jeho náhrobku: „Chátal pak s Amerikánmi, za volnost milou smele bojoval, Ameriku si tak zamiloval, že občanem jejím se stal.“
Po vojne vraj pracoval ako lekár a vraj vlastnil dokonca plantáž. Údajne tiež podnikol výpravu do severných polárnych oblastí, keďže sa zachovala jeho fotografia v polárnom výstroji. Pozoruhodný je jeho príbeh zo St. Louis, kde ho mal uraziť akýsi vplyvný Američan, ktorý mu nadával, ,že je úbohý emigrant a „psohlavec“, za čo ho mal Figuli vyzvať na šabľový súboj. Američana v ňom zabil, preto sa musel presťahovať do Virgínie, kde si založil tabakovú farmu.
V roku 1876 sa zoslabnutý a chorý vrátil na Slovensko, kde o štyri roky zomrel. V Kokave nad Rimavicou je po Figulim pomenovaná ulica. Nájdeme tu aj jeho hrob, na ktorom sa píše: „Zde odpočíva vysoceurodzený pan Franc S. Figuli, občan volné Ameriky.“
Plukovník Gabriel Korponay, v slovenskej exilovej literatúre známy i ako Gabriel Krupinský sa narodil 25. marca 1821 v Chyme pri Košiciach v rodine miestneho zemana Štefana Korponayho a Johany Farkas. Tento vychýrený tanečník polky, diplomat a veliteľ jazdy počas americko-mexickej vojny a bojov s Indiánmi najprv po vypuknutí Občianskej vojny organizoval vo Philadelphii dobrovoľníkov. Následne sa stal s hodnosťou podplukovník členom veliteľského štábu 28. pennsylvánskeho pešieho pluku, ktorý sa výrazne vyznamenal 16. októbra 1861 úspešným nasadením počas bojov o hrebeň Bolivar Heights v dnešnej Západnej Virgínii.
Neskôr roty pod vedením Gabriela Korponaya uspeli 19. decembra 1861 v delostreleckom meraní síl pri Point of Rocks v pohraničí Marylandu, čo neuniklo ani pozornosti vtedajšej dobovej tlače: „Point of Rocks, štvrtok 19. decembra. O desiatej hodine ráno batéria rebelov so silou troch diel, lemovaná asi dvesto vojakmi, začala náhle ostreľovať tábor pennsylvánskeho pluku plukovníka Gearyho. Do tábora dopadlo asi dvadsať dobre mierených striel, prvá na dosah pár stôp od veliaceho podplukovníka De Korponaya. Šesť rôt bolo v tábore dobre rozmiestnených a opevnených. Batéria 28. pluku zahájila paľbu dvoma delami, prvá strela zničila jedno z diel rebelov, druhá dopadla do ich stredu. Naša batéria potom paľbu rozvinula, umlčala všetky ich delá a zahnala štvrté, ktoré ich malo posilniť. Rebeli boli hnaní z ich pozícii a ustupovali. Na ich strane bolo najmenej štrnásť mŕtvych a veľa zranených. Naša strana nestratila ani jedného muža. Bitka trvala vyše polhodinu. Napokon po vyhnaní rebelov otočili víťazi svoje delá na niektoré domy pri starej peci na strane vo Virgínii, kde sa schovávalo asi 150 rebelov a vyhnali ich, pričom mnohých zabili a zranili. Delá boli obdivuhodne obsluhované.“ Informovali nasledujúci deň noviny New York Times.
Napokon sa 25. apríla 1862 vtedy sa už 41 ročný Korponay stal veliteľom 28. pešieho pluku z Pennsylvánie a dohliadal na držanie strategických oblastí – Manassaskej železnice a priesmykov v pohorí Blue Ridge. „Vojaci 28. Božou prozreteľnosťou som prevzal velenie nad týmto ušľachtilým plukom zloženým z najlepších mužov armády. Úprimne sľubujem, že sa vždy budem usilovať o spravodlivosť.“ Vyhlásil v príhovore adresovanom podriadeným. Poslednou dôležitou úlohou Gabriela Korponaya počas americkej občianskej vojny bolo velenie vojenskému táboru Camp Banks v Alexandrii vo Virgínii. Išlo o tzv. výmenné stredisko pre podmienečne prepustených unionistických zajatcov, ktorí sa však nesmeli zúčastniť na ďalšej vojenskej službe, kým neboli oficiálne vymenení za nepriateľských zajatcov. Korponay dbal o čo najlepšie podmienky v tomto zariadení, podporil napr. založenie táborového divadla a organizoval rôzne športové a herné aktivity.
V októbri 1862, teda už v čase Korponayovho velenia, sa v tábore Camp Banks nachádzalo vyše 3500 mužov. Velenie tábora so sebou prinášalo tie najrôznejšie povinnosti, generálny komisár pre zajatcov plukovník William Hoffman 1. decembra 1862 Korponayovi napísal inštrukcie, aby v tábore pri varení používali tzv. úspornejší farmásky kotol, ktorý mal byť vhodnejší než klasické táborové kotly, keďže v jednom s objemom 40 galónov uvarili jedlo pre 100 mužov. Korponay mal objednať zo zásobovacieho oddelenia koňa pre pílu, aby sa mohlo lepšie a najmä ekonomickejšie rezať drevo do kachlí. Táboroví úradníci mali podľa inštrukcií plukovníka Hoffmana dostávať vyše 40 centov na deň. Napokon Korponaya na vlastnú žiadosť zo zdravotných dôvodov v marci 1863 z armády prepustili.
Po boku slávneho generála Granta bojoval aj rodák z gemerského Brzotína, major Ondrej Gálik z 58. pešieho pluku štátu Ohio. Narodil sa 28. novembra 1815 ako syn zemana Samuela Gallika. Študoval v Rožňave a na vojenskom učilišti v Levoči. Napokon však nevstúpil do armády a odsťahoval sa do Košíc, kde sa rozhodol podnikať. V roku 1843 sa stal spoločníkom obchodníka Jána Samuela Schmidta a venoval sa predaju súkna, textilu a korenia. Neskôr sa oženil a v roku 1848 sa mu narodil syn Gejza. V tom istom roku sa zapojil do revolúci, po jej porážke z obavy pred prenasledovaním opustil rodnú vlasť. Najprv navštívil Francúzsko, odkiaľ sa vo februári 1856 vydal do USA. V krajine za oceánom si rýchlo osvojil angličtinu, v meste Dayton založil šermiarsku školu a venoval sa potulnému obchodu s cigarami. No v podnikaní nebol úspešný a rozhodol sa skúsiť šťastie ako zlatokop v Austrálii. Tam takisto zažil veľké sklamanie.
Keď v USA vypukla Občianska vojna, odhodlal sa opäť vyskúšať vojenskú kariéru. Narukoval do unionistickej armády a bol priradený k 58. pešiemu pluku z Ohia. O necelé štyri mesiace nato, 8. januára 1862 sa stal kapitánom. Dôstojník, v dobových spisoch vedený ako Andrew Galfy velil vlastnej rote „A“ a bojoval vo významných bitkách v štáte Tennessee. Najprv vo februári 1862 pri Fort Donelson, keď pozemné vojsko Únie podporovali delové člny na rieke Cumberland, a potom v apríli 1862 pri Shilohu – počas jednej z najkrvavejších bitiek celej vojny. Gálikov pluk sa do bojov zapojil až v druhý deň veľkej bitky, 7. apríla 1862 ráno, no pod paľbou zostal až do štvrtej poobede, pričom deviati jeho vojaci zahynuli a 43 bolo zranených. V decembri 1862 zraneného Gálika počas bitky pri lagúne Chickasaw Bayou na rieke Mississippi zajali Južania. „Po zatlačení nepriateľa späť a dosiahnutí prvej línie zákopov začalo byť jasné, že ďalšie pokusy by boli neúspešné. Pluk preto ustúpil. Teraz 58. stratil 47% zo všetkých nasadených. Medzi zabitými boli traja dôstojníci aj statočný a pohotový podplukovník Peter Dister.“ Podal vojnový korešpondent Whitelaw Reid správu o udalostiach z 29. decembra 1862, ktoré sa pre vojakov z Ohia vyvinuli nepriaznivo. V rámci výmeny zajatcov bol Gálik následne prepustený.
Od 22. mája 1863 do 1.augusta 1863 velil obrnenej lodi USS Mound City, ktorá hliadkovala na rieke Mississippi, konkrétne medzi lokalitami Grand Gulf a Hard Times. V októbri 1864 získal majorskú hodnosť, stal sa zástupcom veliteľa 58. pluku plukovníka Ezru Petra Jacksona. V januári 1865 svoju vojenskú kariéru ukončil, zrejme pre pretrvávajúcu bolesť zo starého zranenia. Po víťazstve štátov Únie sa usadil v meste Austin, kde pôsobil ako správca okresu Tunica v štáte Mississippi, a v roku 1869 sa presťahoval do vyše tisíc kilometrov vzdialeného mesta Kansas City v Missouri. Tu začal prevádzkovať súkromnú veterinárnu ambulanciu. Ako vážený muž získal americké občianstvo, jeho srdce ale premkla túžba po domovine a najmä po synovi, ktorého opustil keď mal iba 9 rokov. Preto sa vo veku 66 rokov napokon vrátil do Košíc, kde dožil u svojho syna, v byte na dnešnej Alžbetinej ulici, kde bola v lete 2019 odhalená pamätná tabuľa, pripomínajúca jeho životné osudy.
Vojaci spätí s územím Slovenska mali zastúpenie aj medzi príslušníkmi jazdy, konkrétne v podobe plukovníka Jozefa Németha – veliteľa 5. jazdeckého pluku z Missouri, známeho aj ako bentonskí husári. Németh sa narodil v roku 1816 v Lučenci. Počas revolúcie 1848 začal slúžiť v tzv. dobrovoľníckej národnej garde z Novohradskej stolice. Okrem iných ťažení sa zúčastnil 10. augusta 1861 na bojoch pri Wilson´s Creeku v štáte Missouri a v bitke pri Pea Ridge v marci 1862 na území severného Arkansasu, keď jeho jednotka stratila 17 mužov.
Németh (Joseph Nemett) spísal o nasadení svojho pluku podrobnú správu. Najskôr mal podľa nej skoro ráno 6. marca 1862 na starosti sformovanie zadnej hliadky, zatiaľ čo armáda pochodovala z vojenského tábora do tri míle vzdialeného Bentonvillu. O jedenástej hodine si všimli nepriateľa. Vojakov plukovníka Németha obkľúčili južania z troch strán a čoskoro ich zatlačili, keďže boli v značnej presile. Némethova hliadka nepresahovala 100 mužov, spozorovala však: „veľkú jazdeckú silu, asi 500 mužov nesúcich secesnú zástavu, rýchlo sa približujúcich zozadu“. Németh preto viedol roty „A“ a „B“ do útoku, čim mal nepriateľov držať na polhodinu v značnej vzdialenosti. Celá kolóna tak bez ťažkostí ustúpila z mesta a na kopci ďalej na východ sa vojaci pod velením Jozefa Németha sformovali do bojovej línie a čelili tak nepriateľom nachádzajúcim sa v meste.
Počas ďalšieho pochodu bola celá kolóna sústavne ostreľovaná, v poslednej chvíli ju však podporili vojaci z 2. a 12. pešieho pluku z Missouri, ako aj dve delá, inak by zrejme južanom podľahla. Konfederační vojaci i naďalej útočili, na základe rozkazu generála Franza Sigela však vojaci okolo Jozefa Németha pokračovali v presune. Nasledujúci deň 7. marca štyri Némethove roty s podporou ďalších jazdeckých jednotiek, pechoty a artilérie útočili na nepriateľské ľavé krídlo. Keď sa bentonskí husári sformovali na bojisku, naraz sa dostali priamo do ohniska boja, keďže okolo nich už s južanmi zápasil 1. jazdecký pluk z Missouri a 3. jazdecký pluk zo štátu Iowa. Po celý deň držali na bojisku pozície ako stráž delostreleckej batérie, rota „A“ navyše zachránila jedno osamotené delo, ktoré boli dlhší čas ponechané na bojisku. Paľba utíchla približne o pol šiestej večer, bentonskí husári a ďalšie dve jazdecké roty však na bojisku strávili i noc. Napokon 8. marca zabezpečovali jazdci Jozefa Németha ochranu ľavého krídla, až kým vojsko neprišlo k budove Elkhornovho hostinca: „Tam sme mali rozkaz zastaviť a poobede sme boli poslaní prenasledovať nepriateľa, zadržali sme 15 zajatcov. Večer sme dosiahli tábor a tam sme zostali.“ Končí sa hlásenie plukovníka Németha. V tom čase bol 5. jazdecký pluk z Missouri začlenený do Juhozápadnej armády generála Samuela R. Curtisa. Bitka pri Pea Ridge bola pomerne významným stretnutím občianskej vojny, vďaka víťazstvu severanov zostali severný Arkansas a južné Missouri až do konca konfliktu pod kontrolou Únie. Jozef Németh zomrel v roku 1880 v Chicagu, Illinois.
Medzi delostrelcami bol vedený aj komárňanský rodák českého pôvodu, absolvent viedenského Pázmanea, major Matej E. Ružička (Rozsafy) z 1. pluku ľahkej artilérie zo Západnej Virgínie. Presnejšie od 1. októbra 1861 do 18. apríla 1862 slúžil v batérii „B“, ktorá sa 23. marca 1862 zúčastnila aj na delostreleckom meraní síl pri Kenstowne v Shenandoahskom údolí, keď po niekoľkých útokov severanov musel južanský generál Jackson ustúpiť.
Svoje technické znalosti ponúkol Únii i ďalší rodák zo Slovenska, člen známej košickej rodiny Gersterovcov, kapitán Anton Gerster (Košice, 7. júna 1825 – San José, Kalifornia, 2 júna 1897), najprv dôstojník 5. a neskôr 27. pešieho pluku z Missouri. Anton študoval v Košiciach a na Technickej univerzite v Budíne. Tak ako väčšina našich hrdinov, aj on bojoval v rokoch 1848 – 49 v revolúcii v Uhorsku. Po jej porážke ušiel do USA, kde dorazil v máji 1852. Vďaka svojemu technickému nadaniu sa uplatnil pri významných stavbách, ako napríklad Brooklynský visutý most.
Bol veľmi aktívnym v Občianskej vojne, istý čas dokonca fungovala tzv. Gersterova nezávislá ženijná rota, ktorá zabezpečovala technickú podporu vojsk operujúcich v Missouri. K dôležitým úlohám Antona Gerstera patrila inšpekcia pevností, i tých dobytých po bojoch s južanmi. Generál John W. Davidson informoval o nasadení svojej divízie počas úspešného dobýjania mesta Little Rock v štáte Arkansas 10. septembra 1863, pričom všetky dôležité opatrenia ako zákopové práce, umiestnenie batérií či položenie mosta dohliadali noc pred útokom štábni dôstojníci – podplukovník Coldwell a kapitáni J. L. Halley a Anton Gerster.
Vo februári 1864 sa začali práce na zlepšenie obrany pevnosti Ford Smith v Arkansase a miestnych zásobovacích skladov, na činnosť posádky dohliadal znova Gerster. Inokedy, 20. augusta 1864 zase kapitán Gerster kontroloval muničný sklad vo Fort Davidson v Missouri. Podľa neho bolo síce zariadenie v dobrom stave, no aby sa zabránilo zvlhnutiu uloženého materiálu, navrhoval zvýšiť strop, dosiahnuť tak prevzdušnenie interiéru a zabezpečiť odvodnenie priestorov. O mesiac neskôr generál Thomas Ewing Jr. nedokázal odolávať južanským silám generála Sterlinga Pricea, prikázal vyhodiť do vzduchu muničný sklad v pevnosti Ford Davidson a ustupoval smerom k St. Louis. Gerster patril k príslušníkom 27. pešieho pluku z Missouri do 9. septembra 1864. Po skončení občianskej vojny žil dlho v New Yorku, potom sa usadil v Kalifornii, kde v roku 1897 zomrel.
Bojovníkom v úníjnom vojsku bol aj Cornelius Fornet (1818 Stráže pod Tatrami – 1894 Vác).
Po porážke revolúcie 1848-49 utiekol do USA, kde dorazil 9. decembra 1849. Fornet hneď po príchode vydal prvú knihu v angličtine o uhorskej revolúcii. Neskôr Cornelius Fornet odišiel do Kalifornie, kde si kúpil baňu na kremík a zlato, ktorú o niekoľko rokov so ziskom predal. V roku 1852 sa Fornet oženil so svojou snúbenicou v Európe, vrátil sa do USA kde sa usadil v New Jersey a začal farmárčiť.
Počas Americkej občianskej vojny slúžil na strane únie ako generálmajor v armáde Johna C. Frémonta. Pri Jefferson City v Missouri sa vážne zranil. Po uzdravení ho generál Henry W. Halleck poslal do New Jersey, aby tam zorganizoval 22. dobrovoľnícky peší pluk. Fornet sa stal jeho prvým plukovníkom. Po vojne v roku 1867 sa Fornet vrátil do Uhorska, pracoval v sklade soli v Moháči. Zomrel vo Váci v roku 1894.
Medzi ďalšie osobnosti pôvodom z územia Slovenska, ktoré svoj osud spojili s Občianskou vojnou v USA patrili : Ján Fiala (1822 – 1911) – do vojska poverený ako zememerač poverený nakresliť mapu Missouri a bol poverený plánom obrany St. Louis
Barón Teodor Majtény z Nitry – major pod vedením generála Frémonta
Bernard Šimík – člen Lincolnových strelcov, lekár
Karol Semsey (1830 Kračúnovce – 1911 New York) – Dôstojník v Americkej občianskej vojne. Bojoval takisto aj v Krymskej vojne neďaleko Sevastopoľa na strane Angličanov. Bol majorom v 45th New York Volunteer Infantry Regiment. Po občianskej vojne odišiel do New Yorku, kde sa stal vodcom „Hungarian society“, ktorá vznikla v roku 1865. Pracoval v Immigračnom úrade, kde prišiel do kontaktu s veľkým množstvom emigrantov z Uhorska. Bernard Bettelheim (1811 – 1869). Narodil sa v Prešporku, bol židovského pôvodu, neskôr konvertoval na kresťanstvo. Študoval vo Veľkom Varadíne, Debrecíne a Budapešti. Lekárske vzdelanie získal na Univerzite v Padove. Od Augusta do decembra 1863 pôsobil ako chirurg v 106 Regiment Illinois Voluntary Infantry.
Realizované s finančnou podporou Ministerstva obrany Slovenskej republiky v rámci dotačného programu.
Za obsah tohto dokumentu je výlučne zodpovedný
Doc. PhDr. Martin Javor, PhD.